Malé Raškovce ležia vo východnej časti Východoslovenskej nížiny v nadmorskej výške 102 metrov v strede obce a 99 - 105 metrov v chotári obce. Východnú časť katastrálneho územia obce tvoria lesy, juhovýchodnú časť nížina so zvýškami mrtvých ramien Laborca. Táto časť obce je často zaplavovaná pri zvýšení hladiny Laborca.

Rozloha katastrálneho územia Je 875 hektárov, z ktorej 786 ha. pôda poľnohospodárska, z toho 488 ha. orná. Intravilán obce je na výmere 13 ha. Kým východnú časť katastrálneho územia tvorí níva, ktorá smerom na západ prechádza do nižších terás pokrytých sprašovými uloženinami.  Z výkopávok a nálezov sa zistilo, že obec bola obyvaná už v dobe kamennej a paleolite. Ďalšie nálezy sú z doby bronzovej a rímskej.
K tejto dedine vzťahuje darovacia zmluva kráľa Ladislava z roku 1220, ktorou obec bola darovaná rodine Buttkaiovcov.

Stará šľachická obec. Niekoľko storočí pred príchodom Tatárov obec patrila do majetku rodiny Buttkaiovcov z rodu Gut-Keled.

Po rodinných sporoch neskoršie obec bola čiastočne vyľudnená a tak v roku 1351 obec pripadla rodine Vidových.Následne obec bola majetkom Batthányiových, neskoršie patrila Ráškaiovým, Málczaiovým a Butkaiovým.

V roku 1403 kráľom Zikmundom obec bola darovaná Ferencovi Pányovi a jeho synovi. V roku 1411 majiteľmi obce sa stali rodiny Ráskayových, Buttkayových a Márkiových.

V ďalších rokov lS.storočia krátky čas majiteľom obce bola rodina Pálócziovcov. V 16. a 17. storočí vlastníkmi obce boli ďalšie šľachtické rody medzi ktorých patrili rodiny napr.Sárossy, Bozoky,Csicseri Orosz Bánnfy,Gazdagh,Bolyicz. Peto, Jurgi Gazdagh a Dobó, Csapy, Palajthay, Lórántfy, Vékey. Do 17. storočia obec patrila do vlastníctva rodín Somogyiových, Keresztesových, Eodonffyových, Ráskayovým Sándorovým, Sósovým a Horváthovým. Následkom pustošenia tureckých vojsk počet daňovníkov poklesol na 15.

Od roku 1606 obec bola darovaná kráľom Ondrejom III. pre Ferenca Budaházyho a v roku 1629 Sándorovi Sennyeymu.

Od roku 1687 časť obce vlastnil aj Gáspár Serédy. Od roku 1730 zemepánmi tejto obce boli Isaák, Stépán, Mészáros, Kiss, Besenyei, Sennyey, Thuránsky, Richter, Nedeczky, Tasnády, Aisdorfer,Szent-Léleky, Horváth, Viczmándi, Janthó, Pócs, Ocskay, a Terestényi.

Z uvedených zemanov najslávnejší je Peter Tasnády, ktorý sa stal vodcom tzv. Východoslovenského roľnického povstania v roku 1831.

Následkom tatárskych, tureckých bojov a zemanských rozbrojov tak počet obyvatel'ov i daňovníkov sa často zmenilo. Napr. v roku 1546 obyvatel'stvo obce pozostávalo z 39 sedliackých rodín. V roku 1572 v obci žilo len 130 obyvatel'ov, v roku 1598 len 19 rodín. o 100 rokov neskôr v obci žilo 9 sedliackých a 5 zemanských rodín. V roku 1715 obec bola obyvaných 10 a v roku 1720 9 sedliackámi rodinami. V roku 1831 epidémia cholera si vyžiadala ďalších 9 obetí, ktorí sú pochovaní na tzv. "Cholerovom kopci" ( kolerás dornb), ktorý sa nachádza v severeovýchodnej časti chotára obce.

Na druhej strane pri sčítaní l'udu v roku 1869 obec mala 449 obyvateľov. Počet obyvatel'ov obce v ďal'ších rokoch 20 storočia má ustálený trend. V roku 1900 výkazy o počte obyvatel'stv hovoria, že v obci žilo 319 l'udí, v r. 1930 oproti predchádzajúcemu sčítaniu však nastal nárast počtu obyvatel'stva na 333. Následkom vysťahovalectva za prácou a lepší život do USA, Kanady a Argentiny sa vysťahovalo celkom 50 obyvatel'ov, z ktorých sa nevrátilo 24 občanov obce.

Počas prvej svetovej vojny o život na rôznych frontoch vojny o život prišli 2 občania obce. Väčšiu daň si vyžiadala však druhá svetová vojna. V rokoch 1939 až 1945 o život prišlo 22 občanov, z na bojiskách život stratilo 9 občanov - vojakov, v pracovných táboroch, resp. v zajatí o život prišlo 8 občanov a po ukončení vojny následkom podlomeného zdravia o svoje životy prišlo ďalších 5 občanov. Názov dediny v písomnostiach od 13. storočia vyskytuje v tvare Kysraska,Kysrasska,Kis Ráska,Klein Ráska, Kisráska, od roku 1920, Malé Raškovce, Malé Ražkovce, Malé Raškovce, Kisráska.

Reformovaní kostol bol postavený v roku 1836. V dedine sa nachádzalo niekoľko kaštieľov, ktoré zmenou majiteľov postupne schátrali. Posledný kaštiel, ktorý sa nachádzal v susedstve paróchie (farského úradu) zanikol na prelome 19. a 20. storočia.

V severovýchodnej časti územia obce sa nachádza prírodné jazero Linyík, ktoré miestne obyvateľstvo i obyvatelia susedných obcí do roku 1965 využívali na máčanie konopé.O tomto jazere sa legenda hovorí, že na dne bola zakopaná - ukrytá jedna kráľovská koruna.